OSCB portál
“ Všetko o CB a PMR ”


We are currently at 0 of our daily target of denny ciel posts.

Európsky technický unikát v Prešove + Ako sa budoval vysielač v Prešove

0 Members a 1 Hosť prehliada túto tému.

Offline Peťo Nová Dubnica

  • Pokročilý
  • ****
    • Príspevky: 463
    • Karma: -73
  • Kto chce hýbať svetom, musí hýbať najprv sebou.
    • Zobraz profil
Európsky technický unikát v Prešove

 

V roku 1957 členovia krajského rádioklubu Zväzarmu v Prešove navrhli a vybudovali európsky technický unikát. Od ministra spojov ČSR dostali koncesiu na prenos televízneho signálu cez Lomnický štít do Prešova ako uzavretý okruh. Televízny signál sa najprv prenášal na vzdialenosť 150 km z ostravského vysielača na Lomnický štít vo Vysokých Tatrách. Na Lomnickom štíte namontovali retranslačné zariadenie. Signál sa potom prenášal na vzdialenosť 80 km do Prešova. Unikátnosť projektu spočívala aj vo vzdialenosti príjmu a prenosu signálu z vybudovaného retranslačného zariadenia na Lomnickom štíte, v tom čase umiestneného v najvyššej nadmorskej výške (2638 m) v Európe. Podľa projektu Róberta Vitkoviča vybudovali na objekte prešovskej vodárne a hvezdárne na Táborisku (kóta Na Tábore, 286,6 m - dnes areál FNsP J. A. Reimana) prenosové zariadenie a televízny vysielač s výkonom 1 200 W, ktorý bol v pravidelnej činnosti až do postavenia televízneho vysielača na Dubníku v roku 1961. Členovia krajského rádioklubu Zväzarmu v Prešove dostali ešte v roku 1954 prístroj značky Stalingrad T-2. V júni 1954 začali s pokusmi a na streche domu č. 103 na Hlavnej ulici sa zjavila prvá televízna anténa v Prešove. Po niekoľkých pokusoch sa im podarilo zachytiť televízne vysielanie z Moskvy, ba aj z Ríma a Londýna. Obrazu z Prahy a Ostravy stáli v ceste Vysoké Tatry a Branisko. Tento problém, ako je vyššie uvedené, vyriešili v roku 1957 retranslačnou trasou.

 

 

Rovnakou cestou ako na pre prešovský ”vodárenský” vysielač, t. j. cez Lomnický štít sa televízny signál dostával v začiatkoch aj na vysielač Dubník, ale nie z Ostravy, ale z Krížnej. Toto spojenie zaistili pracovníci závodu Radioreléové spoje Bratislava so zariadením TM 110. Neskôr (zima 1961) bola na Dubník predĺžená trasa DT 11 z Veľkej Javoriny vedúca cez Kráľovu hoľu, pričom zvuk bol prenášaný ”Michalom” zo zosilňovacej stanice vo Vranove. Toto nevyhovujúce zariadenie bolo v roku 1963 zamenené za RVG 955.

Ako sa budoval vysielač v Prešove

 

   Prvý východoslovens ký a vlastne štvrtý československý vysielač bol v Prešove. Vybudoval ho v spolupráci s VÚST a n. p. TESLA Hloubětín miestny Zväzarm vo vodárenskej veži. Táto stará prešovská vodáreň, ktorá po vybudovaní novej stratila takmer svoj význam, slúžila súčasne i ako hvezdáreň. Veža i opustené miestnosti sa pre vysielač znamenito hodili; vôbec mu nevadilo, že má nad sebou plný vodojem.

   Hovorilo sa, že hlavným dôvodom k jeho stavbe bola – odveká rivalita medzi Prešovom a Košicami, nie nepodobná vzájomným „vzťahom“ Pardubíc a Hradce Králové. Pre Hradečáka je vraj najväčšou urážkou, keď sa pred ním len tak nenápadne prehodí „Hradec u Pardubic“ a Prešováci zasa nemohli preniesť cez srdce, že sa východoslovens ký televízny vysielač má volať „Košice“.

   Keď sa v roku 1955 dozvedeli o úmysle prešovských rádioamatérov postaviť televízny vysielač ich košickí sokovia, len sa pousmiali. Toto Prešováci jakživ nedokážu! Ako by získali napríklad spojenie? Veď najbližšie televízne vysielače sú až v Bratislave a v Ostrave, taká vzdialenosť, a medzi nimi a Prešovom samé hory. To je predsa absurdné! Fyzikálne zákony snáď platia i pre Prešov. Nech si radšej už rovno postavia i štúdio! Ako sa však ukázalo, nebolo to zatiaľ potrebné.

   Prešovskí zväzarmovci sa nejako dopočuli, že novodobí pustovníci v hydrometeorolo gickej stanici na Lomnickom štíte si krátia voľné chvíle sledovaním ostravskej televízie, a za jasného počasia je predsa Lomnický štít krásne vidieť z prešovskej vodárne! Hory, ako by vedeli, že sa Prešovčania budú chcieť raz dívať na televíziu, sa rozostúpili ďalekým sedlom a ponechali tam prierez. Ako ale preklenúť tých 78 kilometrov medzi Lomnickým štítom a Prešovom? Na kmitočte okolo 400 MHz by to možno bolo možné. A prešovskí amatéri sa vydali na radu do Prahy.

   Vo VÚST im prialo šťastie. Výskumníci tam dokončili vývoj rádioreléového zariadenia pre prenos obrazového a zvukového signálu na diaľkových trasách a jeho výkon 2,5 W na 5 GHz mal stačiť. Slovo dalo slovo a pracovníci VÚST sa ponúkli, že pojítko zapožičajú a pritom si ho vyskúšajú.   

   V Hloubětíně to už bolo horšie. Mali tam síce výrobné podklady pre vysielač, ktorý niesol typové označenie III. TV 400/FM 100, čo znamenalo, že je určený pre III. televízne pásmo a má výkon 400 W v obraze a 100 W vo zvuku, ale do výrobného programu už ho zaradiť nemohli. Ale nakoniec to tiež dobre dopadlo a príslušná zmluva sa predsa len uzavrela.

   Dňa 4. apríla 1957 prišlo i ministerské povolenie znejúce na meno Františka Nižníka, a vysielač, na ktorom sa vyučili konštruktéri neskoršieho desaťkilowatto vého vysielacieho zariadenia pre Kojál, mohol byť zhotovený a naladený na 6. kanál.

   Tak nastala veľká práca s dopravou zariadenia na vrchol tatranského velikána a s jeho montážou na observatóriu. Mnoho práce urobil vedúci lanovky Matouš, sám dlhoročný radioamatér, pomohol i astronóm Antonín Mrkos, ktorý sa práve chystal do Antarktídy; určil najvhodnejšie miesto pre zakotvenie parabolickej antény. Pripevnila sa aj nová trojprvková Yagiho anténa pre príjem z Ostravy na upravenom televízore TESLA 4001. A najdôležitejši e bolo, že meteorológovia Čierny, Groma, Horvatovič a Žiarsky sa zaviazali k obsluhe zariadenia, ktorého náprotivok bol umiestnený na prešovskej vodárni.

   Stará prešovská vodáreň je vežovitá, asi dvadsať metrov vysoká stavba. Má rovnú, kruhovú strechu a na nej hvezdársku kopulu. Parabolická anténa bolo namontovaná hneď vedľa tejto kopuly a z jej ohniska viedol desať metrov dlhý vlnovod oknom do miestnosti v druhom poschodí, kde stál i vysielač.

   Vztýčiť na streche vodárne šestnásť metrov vysoký stožiar bola snáď najobtiažnejši a úloha. Pôvodne sa uvažovalo vyniesť ho nahor pomocou helikoptéry, ale tak sa tejto práce ujal kolektív členov autoklubu, ktorý vymyslel i dosť svojrázny postup. Na streche bol asi dvojmetrový železobetónový stĺp. Na neho sa pripevnilo dvanásťmetrové brvno, stožiar sa vztýčil „hore nohami“, povysadil, upevnil otočením k brvnu a prevrátil. Potom bol usadený a zakotvený. Všetko bolo hotové za necelú hodinu, ale samozrejme by si to už nikto z tej partie nechcel zopakovať.

   Dňa 2. decembra 1957 bol vysielač uvedený do skúšobnej prevádzky a na televízoroch sa objavil skúšobný obrazec z Ostravy s rozlíšiteľnými 400 riadkami ...

   A čo tomu hovorili v Košiciach „u Prešova“? Boli nadšení a skoro to hrozilo uzmierením, keď sa ukázalo, že prešovský vysielač možno prijímať i v niektorých miestach ich metropoly. Ale pri najbližšom futbalovom derby Košice verzus Prešov sa zasa všetko dostalo do vyjazdených koľají. Aby sa neporušila tradícia.

 

Z knihy Naše televizní vysílače © 1982 Ing. Jiří Seger

(preložené z českého jazyka)